Dnes ráno o pol desiatej sme sa vydali spolu s Montym na túru s tým, že pôjdeme po asfaltovú cestu, ktorá sa nachádza pod Hoľami.

Tak sme nachystali potrebné veci - postroj, vodu (pre Montyho aj nás), nejaké maškrty, jedlo, vodítka a šli sme. Monty bol opásaný o maminu, pretože tam bolo na naše prekvapenie veľmi veľa ľudí a taktiež psov. Ale mal celkom veľký výbeh a navyše pomáhal pri výšľape ako "vlek" :). 
Keď sme sa dostali ku delu, bola tam veľká skupinka ľudí s jedným ridžbekom - teda, ridžbečkou, ale tej sa Monty moc nepáčil a celkom mu to aj dala najavo. Po menšom občerstvení sme sa vydali ďalej, tam už Monty našiel aj sneh, v ktorom sa celý šťastný vyváľal, aby sa ochladil. Potom sme ešte našli miesto, kde tiekla voda a tam šiel Monty za ňou trošku do kopca. Po tom, ako sme sa dostali na asfaltku, sme si ešte povedali, že pôjdeme ďalej a tak sme kráčali smerom k lanovke. Tam bol ešte sneh, tak sa Monty vyváľal druhý, tretí a štvrtýkrát, chvíľku sa posocializoval (lyžiari) a vôbec za nimi nechcel ani ťahať, bol kľudný. 
Tam sme stretli známych a Monty sa tu prejavil (tak sme ho ešte nevideli) - začal po nich štekať, keď sa nám pozdravili. Ale keď zistil, kto sú tak už začal kňučať, šťastný, že ich vidí. 

Cestou späť sme stretli cyklistov a hlavne strašne veľa psov, minimálne desať, z toho piatich labradorov. Po Montym zasa skoro všetci štekali, iba jeden labrador a dvaja ovčiaci nie. 

Výlet to bol vydarený a aspoň sme zistili, že hovík je fakt to čo sme chceli, zvládne hcijakú túru. 
Fotky máme, ale dodáme až neskôr.

Monty už raz v snehu bol, keď bol ako malé šteňa u pani chovateľky.

Dnes ráno napadol sneh. Len ako Monty zistil, že na záhrade začínajú pribúdať kôpky niečoho bieleho, rozhodol sa to ísť preskúmať. Najprv to bolo v pohode. Ale keď o 7 ráno bola celá záhrada biela, nevedel si s tým dať rady. Ňuchal, kde sa poskrývali hračky, kde je to zelené čo tam obvykle býva a hlavne, čo je to to biele.

Začal rýchlo behať tam a späť, mal "chvíľku". Čo najviac labky vrážal do snehu. Keď zistil, že pod tým bielym ešte "to zelené" je, trochu sa uspokojil a do snehu si ľahol. Aj činku si našiel a tak ju chytil do papule. Ale čo to. Činka mu vypadla. Monty to nevedel pochopiť, veď doteraz činku udržal v pohode. Keď som činku zobrala do ruky, bola celá mokrá a tak mu stále z tej papuľky vypadávala.

Ale zistil aj druhú vec. Že mu sneh chutí a je podobný ako hračka. Teda, v tej guľovej podobe. Hneď ako som mu guľu hodila, rozbehol sa za ňou. Ale nebol taký rýchly, aby ju chytil a zas nevedel pochopiť, ako je to možné, že guľa sa stratila, keď ju pred chvíľou videl. Zostali z nej iba tri malé kúsky snehu. Ale po viacerých hodoch to Monty pochopil a tak sa ju začal snažiť chytať v letku, aby mu dlhšie vydržala. Veru sa mu to aj podarilo. Niektoré si odniesol aj "do skladu" - teda do búdy. Celkovo sa zo snehu tešil a na snehovú guľu aj čosi pocvičil. Teraz sa snaží uchmatnúť aj normálny sneh, pretože asi pochopil, že guľa je z neho a nevyberám ju len tak.

Pár fotiek, síce nevydarených, nájdete TU.

Dnes sme už tretíkráť stretli tú barzojku Jollie. Monty už z 200 metrov asi spoznal, že je to ona a rozhodol sa, že sa za ňou po polovici "trate" rozbehne. Potom si ľahol a povedal si, že na privolania a oslovenia reagovať niekedy nemusí a že sa na ňu radšej zo 100m bude kukať v ľahu. Aj ona ho zbadala.

Ešte ráno si Monty trochu udrel zadnú labku, pretože ako šiel za nami zo schodov, tak sa mu šmiklo. Ale natreli sme mu to a vyzeral, že už to má celkom v pohode, iba trošinku si ju na porechádzke šetril. Tak sme mysleli, že sa s ňou nejako jašiť nebude.

Lenže čo toho nášho Montiaka nezastaví. Keď sme šli smerom k nim, akokeby Monty pochopil, že "idete mojim smerom, dobre idem za ňou" a sa rozbehol a už po sebe skákali a jašili sa. Cestou tam ešte Monty videl cyklistu (nebicykloval, len šiel pomaly popri bicykli) a neviem čo Montymu prebleslo hlavou, ale už aj za ním.

Keď sme šli späť, videli sme dve krásne muchotrávky, ktoré si Monty očuchal a šlo sa domov.

Dnes sme sa s Montym vybrali na túru, teda na "hodinovku" alebo lepšie povedané na Stráne. Chodíme tam veľmi radi, avšak s Montym sme tam boli po prvý krát. Hneď ako sme vysadli z auta, potrénovali sme chvíľu chôdzu pri nohe na vodítku, čo Montymu šlo super a za chvíľu sme Montyho "odbremenili" od vodítka a mohol si behať sám. Stretli sme niekoľko ľudí, jednu pani, ktorej sa Monty veľmi páčil, skupinku detí s vedúcimi (asi tábor) a tak sa Monty medzi tými "samými" ľuďmi trošku socializoval. Keď sme vyšli ako my tomu hovoríme "ku delu", dali sme Montymu napiť a trošku okúsil slivky a nektarinky. Moc mu chutili. Keď "tábor" odišiel, dali sme Montyho navoľno a nachvíľu sme ho posadili ku delu:

Cestou späť sme stretli pani s malým chlapcom, ktorí mali doma tiež psíka, teda fenku Belu a chlapček si Montyho chcel pohladkať a Monty sa úplne nechal, dokonca ho chcel olizkať. Cestou späť sme zierali dubáky, Monty tentokrát nepomáhal, nechutili mu. Ale tými dvoma slivkami si to vynahradil. Monty sa držal pri nás, až na niektoré chvíľky keď chcel okúsiť pôdu 5 metrov pod ním. Na tejto túre bolo super, Monty ani nebol moc unavený, v pohode to zvládol a ešte stíhal aj ňuchať a nosiť šištičky a drievka. Fotky nájdete TU.

Tu je video, ako Monty zápasil s trávou.

Dnes sme boli s Montym na prechádzke. Trošku si odbehol ako obvikle za stromy až kým sme nezistili, že po niečom ide labkou a že tým "niečím" boli včely. Samozrejme Monty - prieskumník nie a nie sa od nich odtrhnúť. No nakoniec šiel a zrazu začal bežať a bežať a dookola. Prišiel k nám a počujeme bzukotanie. Tak sme ho šli pozrieť ale ten sa vyšmykol a zasa "robil koliečka". A pri tom si labkou dával po hlave. Tak nakoniec sa nechal chytiť, osu sme mu dali dolu a na chvíľku to vyzera v poriadku. Ale o chvíľu Monty začal divne dostupovať na labku a zistili sme, že zasa niečo bzukoce. Tak sme skúšali, či ho to bolí na chvoste, či na labke. Vyzeralo, že na chvoste. Ale po chvíli už nič nebzukotalo. Dlhú chvíľu. A tak sme si šli s ním zabehnúť, že ako chodí. Už bolo všetko v poriadku. Chvost nič, labky nič, hlava nič. Tak sme sa vybrali domov. Doma som ho ešte vyčesala aj na chvostíku, nebolelo ho nič, takže zrejme tam už nič nie je...

...Včera večer sme mali doma návštevu...

Bolo asi 10 hodín večer. A vtedy sa to spustilo. Monty štekal asi minútu vkuse (preto sme ho nazvali aj "lepší ako alarm") a išli sme sa pozrieť, na čo to vlastne šteká. A uvideli sme... dvoch ježkov! Monty sa s nimi zrejme nemohol hrať aj keď robil všelijaké poklony a zrejme zistil, že pichá a že sa ho nemôže dotknúť. No ale štekal ako "najatý".  Škoda, že sme nemali foťák.

S Montym sme už raz v meste boli a to na pešej zóne. Dnes sme sa vybrali na tržnicu s tým cieľom, že Montyho pani ide kúpiť kvety:

... tak sme sa vybrali na tržnicu. Od nás je to len kúsok, ktorý Monty už pozná a tak neťahal a šiel pekne spôsobne po ceste, cez prechod pre chodcov a po chodníku. V meste sú aj kolotoče, ale našťastie to až tak počuť nebolo. Popri nich sme sa dostali "do cieľa" - na tržnicu a potom do kvetinárstva. Ja som s Montym čakala pred "vonkajším" kvetinárstvom a Monty sedel a čakal. Videl veľmi veľa ľudí, dokonca nás stretla pani, s ktorou sme sa zoznámili na Každodenných prechádzkach (aj s Retrieverkou Kely). Keď mamina došla aj s kvetmi Monty vôbec neťahal. Prešli sme ku zmrzlinárni a dali sme Montymu trošinku zmrzliny a kornútok. "Pošmakovalo" mu. Opakujem sa, ale Monty cestou domou vôbec neťahal, ako keby vedel, že je ťažké udržať ťahajúceho psa jednou rukou (potom by asi tá zmrzlina skončila nie v našich ústach ale na ňom a my na nej). Ešte sme po ceste videli autobus, bicykle. Už na ne skoro vôbec nereaguje. Vrátili sme sa domov a socializácia bola za nami.

Od toho času, keď sme si Montyho zobrali ubehol už týždeň. Za ten čas spoznal mnoho nových vecí, napríklad autobusovú zastávku, ihrisko, psy (na našej ulici aj howíka), veľa ulíc, vŕtačky, štekot, ... ale hlavnou vecou z toho sú aj OBCHODY, čo vymyslela "pani domu" keď povedala, že ráno, keď bude potrebovať nakúpiť, pôjde s Montym. A boli tam už dvakrát, Monty sa správal poslušne a ani neťahal, len na začiatku. Keď "pani" nakupuje, Monty je na niekoľko minút priviazaný k dverám (žiadny štekot) a potom ide s "pani domu" domov. Takže každé ráno to nie je, ale keď potrebujeme jesť MY, jednoducho sa do obchodu ísť musí (aj keď každý druhý deň).

Štekot... pre Montyho už spoznaný pojem, používa na robotníkov, ktorí k nám ráno prídu alebo na nich vrčí. *Alebo ho najnovšie včera použil na sesternicu. Čo už - stráži.

Tak, dnes nastal ten deň - bereme si Montyho. Hoci nás už poznal, u Babíkovcov sa schoval pod stoličku a hral sa, že tu ani nie je. Však mu už aj Etna odišla. P. chovateľka to nazvala asi tak, že "ja Vás mám veľmi rád, ale bývať k Vám nechcem". Potom pani chovateľku ešte celú vylízal a dal si labku na jej hlavu a nechcel odísť! No potom sme ho prehovorili piškótkou a išiel. Keď sa zavreli dvere kufra, Monty "zapískal" a išli sme do nového domova. V kufri sa potom už aj smial, ťakže sme boli radi. Keď sme prišli domov, dali sme mu napiť, lebo cikať sa mu dáko nechcelo. Už to tam poznal, ale videl tam aj pár nových ľudí. A keď odišli bolo to už úplne v pohode, stále za nami chodil, VYSKÚŠAL SI SÁM BÚDU!!!, kde si pospal pol hodinu. Má tam taký pekný biely koberček, ktorý sa mu zachcelo obžúvať, takže mal zábavku na pár minút. Vycikal sa, snažil sa zožrať také "hovienka", ktoré sme odporatali a tak sa naštval a šiel na kvety. Tie ale žrať nemohol, nuž skočil dolu a šiel obhrýzať svoj obľúbený konár. O štvrť na dve sme mu dali žrať a spapal všetko! Tak sme sa tešili. Po polhodine som s ním šla ku babke kde sa zoznámil s ďalším psom (vlastne psicou) a šli sme na obhliadku iných ulíc okolo nás. Stretli sme deti, nákladné auto, ľudí so psom, psov v záhradách,... Šiel spokojne. Prišli sme domov, pohrali sme sa s loptičkou a pospali si....

Prišli chlapci, robili asi to isté (takže mal Montík hier dostatok) ale takisto mal aj kľud a piškótky, ktoré dostal za pribehnutie. Rozmýšľali sme, že by s ním mamina šla spať do garáže-veď predsa, je to prvá noc. Ale Montík sa uložil pri dverách v pelechu vystlatom koberčekmi a prikrytí bol uteráčikom. Zaspal, ani ho nehlo. Tak sme sa rozhodli, že on tu spať bude. Mamina ho bola kukať každú hodinu. Spal vraj v poriadku. Keď sme za ním prišli ráno (27.4.), vylízal nás, poskákal a tešil sa. Napapal sa, vykakal a plánujeme s ním ísť za polhodinku na rannú krátku prechádzku (hodinu a štvrť po jedle).Ak chcete, pozrite fotky.

Tak, v tento slnčný deň sme sa s Montikom a Elbou vybrali na lúku. Cestou tam išli na vodítkach (veľmi pekne), už sme ani nemuseli podliezať. Keď sme sa ocitli na lúke, pustili sme ich na voľno. Tam sa vyšantili, nahrabali a pocvičili Sadnutie, privolanie a státie. Držali sa pri nás a neskôr si začali hľadať tienik (veľmi logicky, pred nás). Keď sme sa vracali, neťahli skoro vôbec, stretli sme sa s viacerými ľuďmi, aj si ich pohladkali, videli pár bicyklistov a reagovali celkom kľudne, zo začiatku si sadli a kukali ale neskôr už za povzbudzovania si ich nevšimli a šli ďalej. Nasadli sme do auta a vybrali sa domov. Tam sa stihli pobiť, napiť, pohrať s loptičkou, pofotiť a Elba aj povracať. Montymu sa začali "páčiť narcisy (po ich odchode ich bolo o jedného menej) a Elbe sa páčilo stále vchádzať a vychádzať do jedného otvoru. Pochodili sme po ulici, naozaj vôbec neťahali a videli aj psa. Najprv to bolo tak, že sa navzájom čakali ale potom sme už nejako Montyho vábili, aby šiel sám a Elbu nečakal. Videli sme auto, poobhrýzali všetky kríky a vybrali sa späť. Fotky TU.